Moja myšlienka vytvoriť ambulantnú starostlivosť pre závislých ľudí, ktorí žijú v prirodzenom prostredí, vznikla ako reakcia na to, že žiadna takáto služba, pomoc v tomto regióne dlhodobo neexistovala.
Na to, že sa do toho pustím, som sa odhodlávala dlhodobejšie, takmer 10 rokov.
Videla som, že v spoločnosti sa stretávajú závislí s mnohými problémami, okrem iného aj v rámci liečby a doliečovania, ktoré málo rešpektovali individuálne potreby a možnosti závislých a abstinujúcichh.
Zásadným spôsobom moje rozhodnutie založiť Trojlístok ovplyvnila aj podpora zo strany manžela.
Už začiatky sa spájali s rôznymi problémami, napríklad sme nemohli nájsť priestor, nakoľko pracujeme s „nežiaducou“ cieľovou skupinou.
V tomto období ma však posmelil aj úspech v prvom „malom“ grantovom projekte a spolupráca hlavne s pani Štefániou Lenczovou.
Aj napriek mnohým prekážkam som bola odhodlaná poskytovať kvalitné služby, tak sa nám postupne rozšírila klientela a stabilizoval pracovný tím.

V súčasnosti už máme vybudované a stabilizované dostupné ambulantné programy na prácu s klientmi.
V našom programe je najdôležitejšie poradenstvo, edukácia, podporná socioterapia skupinovou aj individuálnou formou a psychoterapia.
Hodnotovú platformu organizácie, na ktorej stojí naša práca, tvorí akceptácia a rešpekt, rovnoprávnosť, dostupnosť, potenciál každého jedného človeka a profesionalita zamestnancov.

Cítim to tak, že práca s rodinou závislého musí ísť ruka v ruke s prácou so samotným závislým.
Zbytočne budeme drieť len so závislým, ktorý sa má potom vrátiť domov, do pôvodnej situácie.
Z nášho odborného pohľadu je práca s rodinou závislého človeka rovnako dôležitá ako práca so závislým klientom.
V závislosti od ich potrieb im ponúkame individuálny prístup, edukáciu, podporu, sociálnu a psychologickú pomoc, teda rovnako komplexný prístup, ako samotným závislým.

Trojlístok je neporovnateľný s inými organizáciami.
No napriek tomu, myslím si, že sme jedineční najmä promptnosťou, flexibilitou v prístupe k individuálnym potrebám klientov a klientok, ale najmä možnosťami ambulantnej pomoci, bez nevyhnutnosti hospitalizácie, príp. inej formy ústavnej starostlivosti.
Máme klientov, ktorí prichádzajú po absolvovanej liečbe, ale úspešní sme aj v práci s tými, ktorí neboli liečení pobytovou formou.
Naši klienti sú zväčša zamestnaní (príp. ešte navštevujú školu), nemusia odchádzať na dlhodobé „PéeNky“, každý deň sa vracajú domov, kde musia čeliť každodenným problémom a budovať efektívne podporné mechanizmy - o to viac, že nie sú neustále v chránenom, ústavnom prostredí.
Myslím si, že aby človek mohol riešiť svoje problémy, aby sa vzbudila a udržala motivácia k zmene, je nevyhnutné, aby porozumel tomu, čo mu vlastne je.
Preto veľa pracujeme s edukáciou, avšak nejde len o edukáciu v oblasti závislosti či spoluzávislosti, riešime aj bežné, každodenné témy.

Aktuálne som najviac hrdá na stabilizovaný tím odborníkov, mojich spolupracovníkov.
Rovnako tiež na našich klientov, ktorým sa darí a neprestávajú na sebe pracovať.
Vždy ma veľmi potešia aj pozitívne spätné väzby zo širokého okolia odborníkov, aj z iných oblastí.
Aby som bola konkrétnejšia – u klientov ma teší, ak sa nám podarí stabilizovať ich aj napriek tomu, že absolvovali pobytovú liečbu, a to aj opakovane.
Abstinujú až u nás.
Nemáme to tak, že by sme nemotivovaných odmietali, práve naopak.
Situáciu vždy riešime individuálne a nebojíme sa zapájať do riešenia rodiny – flexibilita v prístupe je jednou z veľkých výhod ambulantnej služby.
Pri práci s nemotivovanými často zaberá negatívna motivácia a aktívne zapojenie rodiny, ktoré napokon zmobilizujú klienta.
V našej práci tiež výrazne odmietame predsudky – nepracujeme len s „problémovými rodinami“, práve naopak, naše rodiny sú bežné, kopírujúc spoločenskú situáciu u nás.
Zo strany spolupráce s odborníkmi považujem za úspech aktívne partnerstvo s OLÚP Predná Hora – cením si, že nás vnímajú ako partnera v následnej starostlivosti.
Vynikajúcu spoluprácu máme napr. s p. primárom Dr. Benkovičom či Dr. Stanislavom, ale samozrejme aj s ďalšími.
Rovnako si vážim aj kontakty so špecialistami – lekármi, ktorí nás vnímajú ako spolupracujúci subjekt, a samostatne podporu a ocenenie zo strany Inštitútu edukológie a sociálnej práce Prešovskej univerzity v Prešove, kde sa od začiatku činnosti organizácie vždy stretávam s ochotou a podporou.

Vo vzťahu ku klientom a ich rodinám také nevnímam, tu som sa s takýmto niečím nestretla.
Skôr vo vzťahu k štátu a spoločnosti.
Štát akoby nechcel vidieť nové formy pomoci či práce so závislými.
Špecializované sociálne poradenstvo je zákonom vymedzené, ale akceptovanou formou je najmä liečba v nemocnici a potom resocializácia v zariadení.
Podporované sú najmä zaužívané služby, o ktorých je počuť.
Čo je nové, štát akoby sa toho bál a málo, ak vôbec, sú podporované novinky.
PPozoruje, čo sa deje v praxi, a bez oficiálnej podpory nechá organizácie boriť sa s existenčnými problémami.
Formálna podpora sa dostaví, až keď sa opakovane potvrdzujú efekty, často po rokoch.
V spoločnosti si túto cieľovú skupinu nevšímame.
Vlastne neoficiálne áno, ale oficiálne nie, akoby sme si neuvedomovali závažnosť problémov.
Riešenia odsúvame.
Časté je nepochopenie.
Akoby o cieľovú skupinu nebol záujem, často v spojení s predsudkami, že pomáhame tým „najväčším grázlom“ v spoločnosti.
Príkladom postoja spoločnosti je aj pozornosť, ktorú téme venujú politici – tak v programových vyhláseniach, ako aj v bežnom vystupovaní.
Napr. v hlavných večerných správach je zverejnené odhalenie problému s drogami v škole, ale ani jeden z našich politikov k tomu nezaujme stanovisko.
Ani zmienka.
Tento prístup a aj predsudky a stereotypy sú veľkou prekážkou v efektívnej pomoci závislým a ich rodinám.
Trochu iná je situácia detí a mládeže, nad ktorými sa ľudia skôr „zľutujú“, ale aj tu sa stretávame s názorom, že je to vlastne chyba ich rodín.
Aj tu vnímam ako problém prehliadanie, hoci sa s nimi na ulici všetci stretávame.
U nich je tiež problém zo strany školy – pedagógovia často nereagujú adekvátne, typické je nepriznať závažnosť problému, jeho pripísanie individuálnemu žiakovi, a príp. jednej, patologickej rodine, a teda neriešenie v širších kontextoch, a s políciou sa nám podarilo nadviazať úzku a efektívnu spoluprácu až tento rok, v minulosti neboli naše skúsenosti vždy pozitívne.
A napokon – asi ako každá nezisková organizácia – boríme sa s finančnými problémami.
Napriek tomu, že naše náklady nie sú vysoké, mesačne potrebujeme vykryť mzdu troch zamestnancov a nájomné, aj napriek tomu sa nám to doposiaľ nedarí.

Zaujímavo položená otázka, pripomína mi to systemickú psychoterapiu .
Na zázraky neverím, ale aj napriek tomu... by sa asi stalo to, že zavreté či polootvorené oči štátu a hlavne miestnej správy sa otvoria, závislí a ich príbuzní budú uznaní ako relevantná cieľová skupina pomoci.
Nebudeme zo závislostí robiť nejakú vedu, ale budeme proste riešiť problém.
A to komplexne a koordinovane.
A tiež, že si Trojlístok zachová priestory, ktoré aktuálne má, pracoval by v ňom stabilný kolektív, 5 odborných kmeňových zamestnancov, bola by som spokojná že štát bez stigmy prispieva k starostlivosti o našich klientov a odišla by som si užívať dôchodok.