Rozhovor so štatutárnou zastupkyňou


1. Aký je príbeh organizácie Trojlístok?
Moja myšlienka vytvoriť ambulantnú starostlivosť pre závislých ľudí, ktorí žijú v prirodzenom prostredí, vznikla ako reakcia na to, že žiadna takáto služba, pomoc v tomto regióne dlhodobo neexistovala.
Na to, že sa do toho pustím, som sa odhodlávala dlhodobejšie, takmer 10 rokov.
Videla som, že v spoločnosti sa stretávajú závislí s mnohými problémami, okrem iného aj v rámci liečby a doliečovania, ktoré málo rešpektovali individuálne potreby a možnosti závislých a abstinujúcichh.
Zásadným spôsobom moje rozhodnutie založiť Trojlístok ovplyvnila aj podpora zo strany manžela.
Už začiatky sa spájali s rôznymi problémami, napríklad sme nemohli nájsť priestor, nakoľko pracujeme s „nežiaducou“ cieľovou skupinou.
V tomto období ma však posmelil aj úspech v prvom „malom“ grantovom projekte a spolupráca hlavne s pani Štefániou Lenczovou.
Aj napriek mnohým prekážkam som bola odhodlaná poskytovať kvalitné služby, tak sa nám postupne rozšírila klientela a stabilizoval pracovný tím.

2. Aká je súčasná podoba práce so závislými v organizácii?

V súčasnosti už máme vybudované a stabilizované dostupné ambulantné programy na prácu s klientmi.
V našom programe je najdôležitejšie poradenstvo, edukácia, podporná socioterapia skupinovou aj individuálnou formou a psychoterapia.
Hodnotovú platformu organizácie, na ktorej stojí naša práca, tvorí akceptácia a rešpekt, rovnoprávnosť, dostupnosť, potenciál každého jedného človeka a profesionalita zamestnancov.

3. Čo ponúka Trojlístok spoluzávislým?
Cítim to tak, že práca s rodinou závislého musí ísť ruka v ruke s prácou so samotným závislým.
Zbytočne budeme drieť len so závislým, ktorý sa má potom vrátiť domov, do pôvodnej situácie.
Z nášho odborného pohľadu je práca s rodinou závislého človeka rovnako dôležitá ako práca so závislým klientom.
V závislosti od ich potrieb im ponúkame individuálny prístup, edukáciu, podporu, sociálnu a psychologickú pomoc, teda rovnako komplexný prístup, ako samotným závislým.

4. V čom je Trojlístok jedinečný v porovnaní s podobnými organizáciami?
Trojlístok je neporovnateľný s inými organizáciami.
No napriek tomu, myslím si, že sme jedineční najmä promptnosťou, flexibilitou v prístupe k individuálnym potrebám klientov a klientok, ale najmä možnosťami ambulantnej pomoci, bez nevyhnutnosti hospitalizácie, príp. inej formy ústavnej starostlivosti.
Máme klientov, ktorí prichádzajú po absolvovanej liečbe, ale úspešní sme aj v práci s tými, ktorí neboli liečení pobytovou formou.
Naši klienti sú zväčša zamestnaní (príp. ešte navštevujú školu), nemusia odchádzať na dlhodobé „PéeNky“, každý deň sa vracajú domov, kde musia čeliť každodenným problémom a budovať efektívne podporné mechanizmy - o to viac, že nie sú neustále v chránenom, ústavnom prostredí.
Myslím si, že aby človek mohol riešiť svoje problémy, aby sa vzbudila a udržala motivácia k zmene, je nevyhnutné, aby porozumel tomu, čo mu vlastne je.
Preto veľa pracujeme s edukáciou, avšak nejde len o edukáciu v oblasti závislosti či spoluzávislosti, riešime aj bežné, každodenné témy.

5. Ktoré úspechy Vás najviac tešia, ste na nich najviac hrdá?
Aktuálne som najviac hrdá na stabilizovaný tím odborníkov, mojich spolupracovníkov.
Rovnako tiež na našich klientov, ktorým sa darí a neprestávajú na sebe pracovať.
Vždy ma veľmi potešia aj pozitívne spätné väzby zo širokého okolia odborníkov, aj z iných oblastí.
Aby som bola konkrétnejšia – u klientov ma teší, ak sa nám podarí stabilizovať ich aj napriek tomu, že absolvovali pobytovú liečbu, a to aj opakovane.
Abstinujú až u nás.
Nemáme to tak, že by sme nemotivovaných odmietali, práve naopak.
Situáciu vždy riešime individuálne a nebojíme sa zapájať do riešenia rodiny – flexibilita v prístupe je jednou z veľkých výhod ambulantnej služby.
Pri práci s nemotivovanými často zaberá negatívna motivácia a aktívne zapojenie rodiny, ktoré napokon zmobilizujú klienta.
V našej práci tiež výrazne odmietame predsudky – nepracujeme len s „problémovými rodinami“, práve naopak, naše rodiny sú bežné, kopírujúc spoločenskú situáciu u nás.
Zo strany spolupráce s odborníkmi považujem za úspech aktívne partnerstvo s OLÚP Predná Hora – cením si, že nás vnímajú ako partnera v následnej starostlivosti.
Vynikajúcu spoluprácu máme napr. s p. primárom Dr. Benkovičom či Dr. Stanislavom, ale samozrejme aj s ďalšími.
Rovnako si vážim aj kontakty so špecialistami – lekármi, ktorí nás vnímajú ako spolupracujúci subjekt, a samostatne podporu a ocenenie zo strany Inštitútu edukológie a sociálnej práce Prešovskej univerzity v Prešove, kde sa od začiatku činnosti organizácie vždy stretávam s ochotou a podporou.

6. S akými problémami sa najviac boríte?
Vo vzťahu ku klientom a ich rodinám také nevnímam, tu som sa s takýmto niečím nestretla.
Skôr vo vzťahu k štátu a spoločnosti.
Štát akoby nechcel vidieť nové formy pomoci či práce so závislými.
Špecializované sociálne poradenstvo je zákonom vymedzené, ale akceptovanou formou je najmä liečba v nemocnici a potom resocializácia v zariadení.
Podporované sú najmä zaužívané služby, o ktorých je počuť.
Čo je nové, štát akoby sa toho bál a málo, ak vôbec, sú podporované novinky.
PPozoruje, čo sa deje v praxi, a bez oficiálnej podpory nechá organizácie boriť sa s existenčnými problémami.
Formálna podpora sa dostaví, až keď sa opakovane potvrdzujú efekty, často po rokoch.
V spoločnosti si túto cieľovú skupinu nevšímame.
Vlastne neoficiálne áno, ale oficiálne nie, akoby sme si neuvedomovali závažnosť problémov.
Riešenia odsúvame.
Časté je nepochopenie.
Akoby o cieľovú skupinu nebol záujem, často v spojení s predsudkami, že pomáhame tým „najväčším grázlom“ v spoločnosti.
Príkladom postoja spoločnosti je aj pozornosť, ktorú téme venujú politici – tak v programových vyhláseniach, ako aj v bežnom vystupovaní.
Napr. v hlavných večerných správach je zverejnené odhalenie problému s drogami v škole, ale ani jeden z našich politikov k tomu nezaujme stanovisko.
Ani zmienka.
Tento prístup a aj predsudky a stereotypy sú veľkou prekážkou v efektívnej pomoci závislým a ich rodinám.
Trochu iná je situácia detí a mládeže, nad ktorými sa ľudia skôr „zľutujú“, ale aj tu sa stretávame s názorom, že je to vlastne chyba ich rodín.
Aj tu vnímam ako problém prehliadanie, hoci sa s nimi na ulici všetci stretávame.
U nich je tiež problém zo strany školy – pedagógovia často nereagujú adekvátne, typické je nepriznať závažnosť problému, jeho pripísanie individuálnemu žiakovi, a príp. jednej, patologickej rodine, a teda neriešenie v širších kontextoch, a s políciou sa nám podarilo nadviazať úzku a efektívnu spoluprácu až tento rok, v minulosti neboli naše skúsenosti vždy pozitívne.
A napokon – asi ako každá nezisková organizácia – boríme sa s finančnými problémami.
Napriek tomu, že naše náklady nie sú vysoké, mesačne potrebujeme vykryť mzdu troch zamestnancov a nájomné, aj napriek tomu sa nám to doposiaľ nedarí.

7. Použijem „zázračnú otázku“ – ak by ste sa zajtra ráno zobudili a všetky starosti by boli preč, aký by bol Trojlístok?
Zaujímavo položená otázka, pripomína mi to systemickú psychoterapiu .
Na zázraky neverím, ale aj napriek tomu... by sa asi stalo to, že zavreté či polootvorené oči štátu a hlavne miestnej správy sa otvoria, závislí a ich príbuzní budú uznaní ako relevantná cieľová skupina pomoci.
Nebudeme zo závislostí robiť nejakú vedu, ale budeme proste riešiť problém.
A to komplexne a koordinovane.
A tiež, že si Trojlístok zachová priestory, ktoré aktuálne má, pracoval by v ňom stabilný kolektív, 5 odborných kmeňových zamestnancov, bola by som spokojná že štát bez stigmy prispieva k starostlivosti o našich klientov a odišla by som si užívať dôchodok.